Môžu vás zaujímať obrázky:
Stredoveké zlatnícke značky z územia dnešného Slovenska, 16.-19. storočie
Už v polovici 11. storočia sa dozvedáme z kroník o obchodovaní zo zlatými a striebornými predmetmi medzi Uhorskom a Nemeckom.
Prvé remeselné spolky-náboženské bratstvá, neskôr Cechy vznikali koncom 13. storočia. Zakladali sa na ochranu remeselníkov-majstrov,pred fušermi a príštipkármi. Chránili lokálny trh pred dovozom a podporovali samostatné podnikanie. Cechy regulovali konkurenčné prostredie v danom regióne,poskytovali ekonomickú výhodu. Boli prísne organizované,ich vnútorný poriadok bol spísaný v tzv. artikulách. Artikuli obsahovali práva a povinnosti členov,dobu výučby učňov a tovarišov, pravidlá používania drahých kovov,platby,pokuty a množstvo ďalších pravidiel.
– Učeň zlatníckeho remesla, musel pochádzať zo zákonného manželstva, a nemohol byť napríklad synom kata, alebo hrobára. Býval u svojho majstra, pracoval za stravu a ošatenie, rodičia za výučbu majstrovi platili. Robil len podradné práce, upratoval, pomáhal v kuchyni alebo na poli. Ak sa osvedčil a bol úctivý, mohol byť povýšený na tovariša.
– Tovariši vykonávali tie najťažšie dielenské práce. Okrem nedele a sviatkov pracovali 16 hodín denne. Za prácu dostávali mzdu, výšku určoval cech. Nesmeli samostatne obchodovať. V druhej polovici 15. storočia chodili tovariši na najmenej trojročné vandrovky, aby si rozšírili svoje pracovné a jazykové vedomosti. Po minimálne štyroch rokoch učenia u svojho majstra a absolvovaní vandrovky, mohol tovariš skladať majstrovskú skúšku.
Skúška spočívala vo výrobe troch výrobkov:
– rezané erbové pečatidlo
– prsteň z osadeným drahokamom
– pohár s poklopom
Z jedného výrobku sa mohol vykúpiť ak sa zaviazal, že v budúcnosti tento druh tovaru nebude vyrábať. Mladý majster sa musel do roka oženiť,aby sa mohol venovať výhradne dozoru a prácam v dielni.
Ak sa tak nestalo, hrozila mu vysoká pokuta, dokonca vylúčenie z cechu.
– Cechmajster, najvyšší reprezentant cechu volený spomedzi starších majstrov, mal vo svojom dome cechovú truhlicu v ktorej uchovával pečate, písomnosti, artikuly a bol finančným správcom.
Jeho dom slúžil na schôdze majstrov a v sporoch v rámci cechu mal právo sudcu. V dobách rozkvetu patrili členovia zlatníckych cechov medzi najbohatších a najváženejších občanov miest.
Zastávali vysoké funkcie a platili najvyššie dane. Niektorí boli povýšení do šľachtického stavu.
Kríza remeselnej výroby v 18. storočí, ako dôsledok biedy, spôsobená dvestoročnou tureckou nadvládou a náboženskými nepokojmi, spôsobila radikálny pokles záujmu o luxusné zlatnícke výrobky.
Začiatkom 19. storočia sa meštianstvo zameriava na jednoduché úžitkové predmety dennej potreby. Cirkev, niekdajší bohatý odberateľ, zostáva pri zvyškoch starších gotických liturgických predmetov. Svoje potreby rieši dovozom súprav sakrálnych nádob, vyrobených strojovo, vo veľkých dielňach Viedne.
V r. 1802 nariadením Františka I. boli reformované všetky cechy. V r. 1872 bola živnostenským zákonom stanovená trojmesačná lehota na zastavenie činnosti cechov, čo v praxi znamenalo zánik cechov v celom Rakúsko-Uhorsku.
Ľ.D.