V roku 1989 po zmene spoločensko-ekonomického systému bolo na Slovensku opäť umožnené slobodne podnikať. V roku 1990 sa začali zakladať prvé zlatnícke firmy.

Na základe iniciatívy starostu Živnostenského spoločenstva Bratislava, profesora Antona Rašku boli vypracované podľa zákona č. 83/1990 Zb. Stanovy cechu a návrh na registráciu občianskeho združenia s názvom Cech zlatníkov a klenotníkov Bratislavy a okolia. Po schválení a zaregistrovaní 5. mája 1995 vznikla prvá stavovská organizácia svojho druhu v SR . Do funkcie cechmajstra bol zvolený Ing. Jozef Koleň.

V priebehu rokov o členstvo prejavili záujem fyzické a právnické osoby z celej SR. Táto skutočnosť bola podnetom na predloženie návrhu vzniku cechu s celoslovenskou pôsobnosťou: Cech zlatníkov a klenotníkov Slovenska. Návrh bol jednohlasne prijatý a schválený na cechovom zhromaždení dňa 21.3.2004. Súčasný cechmajster je od roku 2004 Ľubomír Déči.

Cech je stavovskou organizáciou, ktorá združuje na základe dobrovoľnosti občanov Slovenskej republiky zaoberajúcich sa predovšetkým výrobou šperkov a spracovaním drahých kovov. Hlavným poslaním cechu je budovanie stavovskej hrdosti, ktorá sa má odvíjať od kvality výrobkov, odborného prístupu, korektného jednania a dodržiavania kódexu slušného správania. V rámci svojej činnosti sa cech v zastúpení cechovou radou zameriava na rozvoj informačného systému tak, aby jeho členovia mali dostatok informácii z oblasti odbornej, právnej, pracovno-právnej, propagačnej, ale tiež v oblasti vzdelávania a odbornej prípravy stredoškolskej mládeže.

Cech spolupracuje s ústrednými orgánmi SR a puncovým úradom SR pri tvorbe legislatívy a jej aplikácie do praxe. Vytvára podmienky pre úspešné podnikanie svojich členov a  presadzuje ich záujmy a potreby.

V polovici 11. storočia sa dozvedáme z kroník o obchodovaní so zlatými a striebornými predmetmi medzi Uhorskom a Nemeckom. Na území dnešného Slovenska vznikali už koncom 13. storočia prvé remeselné spolky – náboženské bratstvá. Najväčší rozmach cechov na našom území zaznamenávame za vlády Karola Róberta z Anjou 1308-1342 a jeho syna Ľudovíta I. Veľkého 1342-1382. Začiatkom 14. storočia je listinami doložená existencia prvých cechov nemeckého typu. Slovenské zlatníctvo, v histórii remesla ,býva nesprávne hodnotené ako hornouhorské. Má však vlastnú dynamiku vývoja danú dvoma ťažobnými a spracovateľskými oblasťami. O ich význame svedčia obchodné a umelecké kontakty nielen zo susednými krajinami ale aj z Nemeckom a Talianskom. Prvou enklávou bol Spiš. V banských mestách v Slovenskom Rudohorí sa od 15. storočia nesústreďovala len ťažba a zlievanie drahých kovov ,ale aj zlatnícke dielne a mincovne. K najvýznamnejším na Spiši patrí od 16, storočia Levoča. Z banských miest najmä Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Kremnica- (mincovňa). Zlatníckymi a medailérskymi prácami sa od polovice 18. storočia presadila v záväznosti na viedenský cisársky dvor Bratislava. Ďalšími centrami boli tiež: Bardejov, Dunajská streda, Kežmarok, Košice , Komárno, Krupina, Levoča, Mošovce, Nitra, Prievidza, Rimavská sobota, Prešov, Rožnava, Trenčín, Trnava..

Zlatnícke Cechy sa zakladali na ochranu remeselníkov – majstrov pred fušermi a príštipkármi. Chránili lokálny trh pred dovozom a podporovali samostatné podnikanie. Cechy regulovali konkurenčné prostredie v danom regióne, poskytovali ekonomickú výhodu. Boli prísne organizované a ich vnútorný poriadok bol spísaný v tzv. artikulách. Artikuly obsahovali práva a povinnosti členov, dobu výučby učňov a tovarišov, pravidlá používania drahých kovov, platby, pokuty, ale plnili aj spoločenskú, sociálnu a často krát aj charitatívnu funkciu. Starali sa napríklad o vdovy a siroty po predčasne zosnulých majstroch. Vo vzťahu k mestu kde pôsobili, zastávali nezastupiteľnú úlohu v čase vojenského ohrozenia. V mestách obohnaných hradbami mal každý cech v správe časť hradieb a jednu z veží alebo bášt, ktorú museli príslušníci cechu brániť.

Cechová vlajka bola  uložená v kostole. Byť členom tohto váženého spoločenstva znamenalo veľký morálny kredit, jeho členovia si považovali za povinnosť byť bezúhonní ,čestní a zbožní. V dobách rozkvetu patrili členovia zlatníckych cechov medzi najbohatších a najváženejších občanov miest. Zastávali vysoké funkcie a platili najvyššie dane. Niektorí boli povýšení do šľachtického stavu.

Učeň musel pochádzať zo zákonného manželstva a nemohol byť napríklad synom kata, alebo hrobára. Býval u svojho majstra, pracoval za stravu a ošatenie, rodičia za výučbu majstrovi platili. Robil len podradné práce, upratoval, pomáhal v kuchyni alebo na poli. Ak sa osvedčil a bol úctivý, mohol byť povýšený na tovariša.

Tovariš vykonával tie najťažšie dielenské práce. Okrem nedele a sviatkov pracoval šestnásť hodín denne. Za prácu dostával mzdu, výšku určoval cech. Nesmel samostatne obchodovať.

V druhej polovici 15. storočia chodil tovariš na najmenej trojročné vandrovky, aby si rozšíril svoje pracovné a jazykové vedomosti. Po minimálne štyroch rokoch učenia u svojho majstra a absolvovaní vandrovky, mohol tovariš skladať majstrovskú skúšku.

Majstrovská skúška spočívala vo výrobe troch výrobkov: pohár s poklopom, rezané erbové pečatidlo a prsteň s osadeným drahokamom. Z jedného výrobku sa mohol vykúpiť ak sa zaviazal, že v budúcnosti tento druh tovaru nebude vyrábať. Mladý majster sa musel do roka oženiť, aby sa mohol venovať výhradne dozoru a prácam v dielni. Ak sa tak nestalo, hrozila mu vysoká pokuta, dokonca vylúčenie z cechu.

Cechmajster bol najvyšší reprezentant cechu volený spomedzi starších majstrov, mal vo svojom dome cechovú truhlicu, v ktorej uchovával pečate, písomnosti artikuly a bol finančným správcom. Jeho dom slúžil na schôdze majstrov a v sporoch v rámci cechu mal právo sudcu.

Kríza remeselnej výroby v 18 .storočí, ako dôsledok biedy, spôsobená dvestoročnou tureckou nadvládou a náboženskými nepokojmi, spôsobila radikálny pokles záujmu o luxusné zlatnícke výrobky. Začiatkom 19. storočia sa meštianstvo zameriava na jednoduché úžitkové predmety dennej potreby. Cirkev, niekdajší bohatý odberateľ, zostáva pri zvyškoch starších gotických liturgických predmetov. Svoje potreby rieši dovozom súprav sakrálnych nádob, vyrobených strojovo, vo veľkých dielňach Viedne.

V roku 1802 nariadením Františka I. boli reformované všetky cechy. V roku 1872 bola živnostenským zákonom stanovená trojmesačná lehota na zastavenie činnosti cechov, čo v praxi znamenalo zánik cechov v celom Rakúsko – Uhorsku .

Do roku 1948 pôsobilo na Slovensku niekoľko menších zlatníckych živnostníkov, i väčších manufaktúr , napr. bratia Frostigovci.  Po nástupe komunistickej diktatúry a následnom znárodnení prechádza všetka zlatnícka výroba pod kontrolu štátu. Spotreba zlata a striebra je prísne regulovaná, a k drahým kovom sa nedostávajú ani takí majstri, ktorých označujeme za zakladateľov moderného československého šperkárstva akými boli : Slovák Anton Cepka , Česi Jan Nušl,  V. K. Novák  a iní . Títo šperkári dnes rešpektovaní v kontexte európskeho i svetového zlatníckeho umenia často tvorili z obecných kovov a náhrad zlata ako bol tombak, alpaka a iné. V 50. rokoch bol šperk považovaný za buržoázny prežitok, čo spolu s nedostatkom strategických materiálov akými sú drahé kovy nevytváralo priaznivú situáciu pre rozvoj tohto umenia .

K oživeniu zlatníckeho remesla  dochádza až po roku 1989 po zmene spoločensko – ekonomického systému. V Slovenskej republike vzniká prvá organizácia združujúca výrobcov šperkov v r. 1995. Na základe stanov starostu Živnostenského spoločenstva Bratislava prof. Antona Rašku je založený Cech zlatníkov a klenotníkov Bratislavy a okolia. Prvým cechmajstrom bol zvolený Ing. Jozef Koleň. V priebehu rokov prejavujú záujem o členstvo fyzické a právnické osoby z celej SR. Dňa 21.3. 2004 po úprave stanov a  hlasovaní cechového zhromaždenia sa  bratislavský cech stáva základom pre Cech zlatníkov a klenotníkov Slovenska. Jeho cechmajstrom bol zvolený Ľubomír Déči.

Cech je stavovská organizácia, ktorá združuje na základe dobrovoľnosti občanov Slovenskej republiky zaoberajúcich sa výrobou šperkov a spracovaním drahých kovov. Hlavným poslaním cechu je budovanie stavovskej hrdosti, ktorá sa má odvíjať od kvality výrobkov,

odborného prístupu, korektného jednania a dodržiavania kódexu slušného správania. Vytvára podmienky pre úspešné podnikanie svojich členov, presadzuje ich záujmy a potreby.

Poskytuje svojim členom informácie v oblasti odbornej, právnej, legislatívnej, propagačnej,

a napomáha pri vzdelávaní a odbornej príprave študentov stredných škôl. Spolupracuje s ústrednými orgánmi SR a puncovým úradom SR pri tvorbe legislatívy a jej aplikácie do praxe.

Ľubomír Déči, cechmajster CZ a KS